Hurá na Besedu...

Už tento weekend (1.-2. augusta) sa za malou Moravskou dedinkou Tasov uskutoční 16. pokračovanie lokálneho hudobného festivalu. Beseda u Bigbítu, ako by sa mohlo zdať, nieje len o bigbíte :) . Vyznačuje sa širokospektrálnym hudobným zameraním. Ponúka kapely známe, neznáme, začínajúce, ale hlavne zaujímavé. 
Po mojej minuloročnej prvej návšteve, po ktorej som ostal milo prekvapený, by som tento festík rád navšívil aj tento rok a vrelo ho doporučujem aj vám. 

Výber z lajnapu :  ska2tonics                                                      
                                  erik truffaz 4tet (CH/F)                                
                                     erik sumo band feat. erzsi kiss (H)
                                        midi lidi (CZ)
                                           živé kvety
                                              longital
                                                 chiki liki tu-a
                                                     vypsaná fixa
                                                          lavagance
                                and many more... nájdeš na www.zebrinak.org

very little R_port from bitch...

Moje obavy sa bohužial naplnili a ja som z tohto "festivalu" odchádzal dosť nasratý. Prvý pohľad, ktorý sa mi naskytol na areál mi skoro oči vypichol.
Zem premočená, všade blato, ako ochrana proti blatu použitá slama. Hrôza...
Po akreditácií sme vstúpili do toho, keď to tak môžem nazvať, chlievu. Mal som ešte do mojho hratia chvílu čas, tak sme dali pivko a šli si obzrieť celý areál. Postretali sme zopár známich a pomaly sa blížila siedma hodina, čas mojej prezentácie. Spustenie notebooku, načítanie programu a môžme mixovať. Zo začiatku sa mi hralo vcelku fajn, ľudia sa bavili, no po chvíli sa parket začal vyprázdňovať. Bál som sa toho, že hrám tak zle, že museli odtial ľudia utiecť, no po nazretí do programu sme zistili, že na hlavnom stejdži hrá práve Para. Po jej skončení sa ľudia opäť dotriasli a bavili sa až do mojho vystriedania druhým soundom. 

Nemám vôbec chuť písať ďalej o tomto podprahovom festivale. Je na veľkú škodu, že má festival za sebou už 12. pokračovanie a pritom pôsobí dojmom veľkého začiatočníka. Myslím, že tento kvazi festival už v živote nenavštívim. Zbohom, drahá "summer bitch". 

Foto:  www.alian.info

Bažant Pohoda_sobota

Budíme sa do teplého, slnečného dňa. V stane sa nedá vydržať, tak vychádzame na vzduch. Spáchame nejakú tú základnú hygienu a cupitáme sa naraňajkovať. 
Doobedie sme strávili viacmenej relaxačne. Prvou navštívenou kapelou boli slovenský Polemic. Klasické hity, na ktoré sme zvyknutý, no i zopár nových skladieb pritiahlo pred pódium veľké množstvo nadšencov. Ďaľšia kapela bola nigérska zostava Sean Kuti & Egypt80 Fela's Band. Veľmi živá, energická skupina, ktorá taktiež pritiahla pekný počet poslucháčov. Africké beaty, perkusie, zaujímavé tanečné kreácie Seana Kutiho a takisto aj vokalistky, jednoducho energia, ktorá cez vás prechádzala a bola znatelne cítíť. Milé bolo stretnutie s dvomi týpkami z tejto kapely v areáli, kde sa na podiv prihovoril jeden z nich mne ( čo by podla mňa malo byť naopak) so slovami " I saw you", v preklade "videl som ťa". 
Hneď po tejto bande sa na pódium prinieslo veľké červené kreslo, lemované zlatom, aby si doňho mohol sadnúť "Kráľ šalamún". King Solomon Burke vo mne zanechal krásne pocity a užíval som si ho plnými dúškami. Soul a jazz podaný od naozajstného "kráľa". Na záver prišla na rad skladba prebratá od Luisa Armstronga a to Wonderful World. To moje telo nevydržalo a na celom človeku mi vyskákala tzv. "husia koža", túto baladu som hltal doslova s otvorenou hubou. Tešili sme sa aj na Joan Baez, no nejako nám to časovo nevyšlo. Ďaľšou zastávkou mal byť Rišo Muller, no po ceste k danému "stejdžu" sme sa zastavili v jednej aréne, kde to vyzeralo až príliš komicky. Tancujuci ľudia, svetelné efekty, no žiadna hudba počuť nebola. Prídeme bližšie a vidíme neuveriťeľné, ľuďia majú na ušiach slúchadlá. Zaujalo nás to a povedali sme si že to musíme vyskúšať. Vnútri nám vysvetlili ovládanie sluchadiel a mohli sme ísť kaliť. Na výber dvaja DJs, ľubovolné ovládanie hlasitosti, keď si chcete pokecať, dáte dole aparáty a je to, no proste v celku fajn nápad. Po pár skladbách sme sa spamätali a uvedomili, že sme vlastne chceli pozrieť toho Riša. Mali sme možnosť vidieť tuším len štyri skladby, no nijako nás to nenadchlo, skôr naopak. Jediné čo ma poťešilo, bol Milan Lasica (ako hosť), ktorý odspieval skladbu "Cigaretka na dva ťahy". Muller pôsobil neistým dojmom, za čo si vyslúžil veľkú kritiku ako od obecenstva, tak aj od médií. Cititujem nadpis z nemenovaného denníka : "Veľký comeback sa premenil na veľký trapas". A myslím, že ďaleko od pravdy to nieje. Po Mullerovi sme sa presunuli na druhý stage, kde vystupovala angličanka Lou Rhodes. Sadli sme si na trávu a počúvali príjemné ambientné skladby. No tento koncert si nejako živo nepamätám, len viem že to bolo fajn. Pomaly sme zaspávali, no prebralo nás staré New Yorkské Ska v podaní The Toasters. Na nich sme hekticky zakalili a to nás príjemne prebralo. Nakoľko sme boli nakopnutý, mohli sme si dovoliť navštíviť, aspoň pre mňa, vyvrcholenie tohto festivalu a to Pendulum Djs. Nesmrteľné hity od tejto austrálskej drum and bassovej formácie a parádna laserová show sa postarala o to, že som odtiaľ odchádzal celkom prepotený. Ale paráda, ani si neviem predstaviť lepší záver. 
Návšteva čajovňe a ultra_super_mega_hyper kofeínový čaj od Ivči mi spôsobili to, že som ani nežmurkal. Potreboval som niečo na padnutie očných viečok a za to ďakujem Galganovi, ktorý sa postaral o mojé príjemné zaspávanie. 

Pohoda sa skončila a my máme zase načo počas dlhých zimných nocí načo spomínať :) 

Bažant Pohoda _ piatok

Tohtoročná Pohoda sa určite zapíše do tých festivalov, ktoré za sebou zanechali tú pravú stopu. Som veľmi rád, že takéto niečo na Slovensku máme a že môžeme byť tým pádom aspoň na niečo aj právom hrdý. Festival plný dobrej hudby, divadla, rôznych sprievodných akcií, dobrých ľuďí, pozitívnych vibrácií a v nemalej, keď nie v najväčšej miere, pohodovej atmosféry sa už bohužial skončil, a ja ho tu, aspoň z mojho pohladu troška zhrniem.

Piatok : Ráno len tak_tak stíhame bus na vlakovú stanicu v Senici, nasadáme do vlaku, otvárame prvé pivo, rozprávame si rôzne historky z festivalov a psychicky sa pripravujeme na tú smršť. Cesta prebehla celkom fajn, no až na to, že som sa skoro vo vlaku z Trnavy do Trenčína pošťal...ale nakoniec som sa predral cez tú úzku uličku plnú ľudí a splnil sa mi prvý sen toho dňa : ) Bolo nás tam takých viac, no niektorý vydržali až pokým nevystúpia z vlaku a nelisknú to na stanici (že Mishell : ). Kyvadlovkou sa dostávame k areálu a ideme sa zastanovať. Stan stojí, už len čakáme na známich, nakoľko im držíme fleky. Po ich príchode vybiehame do sveta. Prvá kapela, ktorú sme navštívili bola česká formácia TataBojs. Energická show, emotívny, strhujúci zážitok, odviazaný Bublajz, ktorý sa zase šplhal na konštrukciu, jednoducho koncert, na aký sme od týchto chlapcov zvyknutý. Na ďaľší energický hurikán sme nemuseli dlho čakať, temperamentná jamajčanka Lady Saw nám ukázala, ako vyzerá pravá jamajská dancehallová párty. Chytanie za rozkrok, otŕčanie prdele a ukazovanie poprsia ( samozrejme v podprsenke) nieje u tejto speváčky žiadna neznáma. Jednoducho hovorí a ukazuje to, na čo je hrdá a čo asi chce. 
Zastávka číslo 3 bola banda Matthew Herbert Big Band, no tých sme si vychutnávali po sediačky s pivkom v ruke. Nemôžem si ale odpustiť poznámku, že som mal pocit, že hrajú naraz dve skupiny. Neviem, nejako mi to nechcelo vliezť do uší. No ale už sa ponáhlame pred “aj ja” stage, kde sa už zazvučoval projekt menom Tosh meets Marley. Starý páni, ktorý mali to dočinenie a tú možnosť si zahrať s legendami ako bol Bob a Peter Tosh, sa dali dokopy a urobili jedno veľké turné, na ktorom odznejú klasické hity od skôr menovaných legiend. 
Tak isto to bolo aj na Pohode. Skladby ako Stir it up, One love, Get up, stand up, Three little birds, I shot the sheriff, Jamming nenechali nikoho chladne stáť a každý sa hojdal v rytme. Ale opäť mám jednu výhradu, namiesto toho, aby dohrávali jednu skladbu dalších 5 minút navyše, mohli odohrať radšej viacej skladieb. Lebo po skoro 10 minútovom dookola počúvaním tej istej melódie som nadobúdal pocit, že by to chcelo už niečo nové. Nevadí, koncert to bol aj tak parádny a určite stál za to. 
Bola zima, Mishku bolela hlava, tak sme zvyšok prvého večera strávili v stane. Takže sme nakoniec nevideli headlinera Fatboya. No po dozvedení sa o tom, aký to bol koncert, tak som ani nelutoval. Prvý deň je za nami, druhý deň príde na svet už čoskoro : ) 

Hodokvas za nami...

a mne sa na jazyk derie stále slovo "konečne". Tentoročný hodokvas potvrdil všetko to, o čom sa dlhý čas diskutuje 

v zákulisí. Otázny line up, ktorý svojim obsahom ponúka na jednej strane kvalitných a
 lákavých headlinerov,  Cypress Hill a Sex Pistols v tomto prípade,  a na druhej strane 
bohužial ostatné kapely, ktoré asi musia zodpovedať stavu peňazí v pokladnici po
zaplatení skorej spomínaných headlinerov. Nehovorím zase ale to, žeby sa nedala nájsť
fajn kapela, ktorá medzi tie s najväčšími písmenami na plagátoch nepatrila, ale je to čoraz väčší problém. Organizátori prilákajú ľudí hlavne na to, 
že zavolajú hviezdy svetového formátu (tak ako prilákali aj mňa)  a tým sa pekne nabalia.
Keď mám povedať pravdu, nebyť Cypress Hill_u, tak na hodokvas už dávno j-b-m.
Po včerajšej noci som nadmieru znechutený a myslím, že tento festival pomaly začnem
vynechávať. To by musela prísť jóó hviezda, aby ma tam dotiahli (no pri kvasáckej
organizácii by som sa ani nečudoval, keby sem tá hviezda naozaj prišla). Je to na veľkú
škodu, lebo festival Hodovas do roku 2006 naberal ten správny smer a zaraďoval sa na
popredné miesta slovenských undergroundových, punkáčskych festivalov. No po prejdení
do rúk NovaMusic, nových organizátorov, sa z hodokvasu stal úbohý, nepríjemný, nudný, organizačne nezvládnutý, bez atmosférový festival, ktorý stratil veľa hviezdičiek kvality
od svojich skalných, ktorý festival navštevovali aj do roku 06.  Toto si určite uvedomujú aj
samotný organizátori, nakoľko pre ľuďí pripravili MiniKvas, kde sa vystriedajú práve také

kapely, ktoré patria na ten Hodokvas Original (TataBojs, Konflikt, HT, The Prostitutes,
Lavagance, PPE, Slobodná Európa...).

Týmto krokom si chcú zaručene pri sebe udržať tých, ktorých svojim programom a
atmosférou na veľkom Hodokvase buď vôbec neprilákali, alebo resp. nepoťešili.
Túto pasáž uzavriem tak, že Hodokvas sa zaradil u dlhoročných návštevníkov tohto
festivalu niekde úplne na dno a naskytá sa otázka, či vlastne Hodokvas je Hodokvas,
a či má právo sa tak volať tento úplne iný "festival".

Aj som si najskôr myslel, že napíšem aj report z tých vyslovene pár koncertov ( Monkey Business a Cypress Hill), ktoré som tam zažil,
 a v skratke opíšem ten jeden ďeň, ktorý 
som tam prežil, ale vôbec nemám na to náladu a ani chuť. Možno niekedy inokedy,
keď opadne to znechutenie. Som rád, že už je "Hodokvas za nami...", čaká nás našťastie ešte plné leto parádnych festivalov a akcií, ktoré sa určite
 postarajú  o to, aby sme na Hodokvas čo najskôr zabudli. A začína to o dva týždňe...
vidime sa na POHODE : )

bike_trip_ I.

Vonku sviežich 31 stupňov, vnútri v dome na skapanie, niečo si treba začať. Sadám na bike a vyrážam do neznáma. Jediné čo som vedel bolo to, že sa musím zastaviť kúpiť si nejakú tekutinu
u "pokornej". Moje ďaľšie smerovanie som nechával až na potom. Pollitrová šofokola kúpená, nasadám na môjho dvojkolesového koňa a rozmýšlam kam. Ah, "Borová" , tam musí byť krásne.
Veľa ľudí ani nevie kde to je a ja to tu nemienim ani nejako rozširovať :) , som rád, že ešte v tejto dobe existujú miesta tak málo dotknuté hnusnou a bezohľadnou civilizáciou.
Po ceste k danému miestu vedie predlhá (po dnešku pre mňa až pridlhá, vysvetlenie ochvíľu) asfaltová cesta, ktorá vedie priamo cez srdce prírody. Našťastie táto cesta nijako zvlášť nenarúša panorámu tejto oblasti. Po jej oboch stranách sa rozprestierajú lúky plné kvetov, močiarov,zvierat.
Na chvíľu túto scenériu naruší hluk cca troch traktorov, ktoré balili kopy sena no balíkov. No aj to malo svoje čaro, nakoľko sa okolo traktorov zhromažďovali kŕdle bocianov bielych, ktoré hľadali potravu pre svoje ratolesti, ktoré opodiaľ sedeli v hniezde a netrpezlivo čakali na prílet svojich fotrofcov s nejakou tou myškou či žabou. Pokračujem ďalej a dostávam sa až k dnešnému cieľu. Borová, človeku sa zatají dych, prestane myslieť na všedný život, začne si užívať prítomnosť. Pieskové duny, na ktorých sem tam rastie tráva, ktorá je vyschnutá celé leto a zazelenia sa len vtedy, ak naprší, zakrpatené stromy, ktoré skôr pripomínajú bonsaje, neďaleko močiar plný rôznych druhov kačíc, husí, volaviek, bocianov a iných 
vtákov, nemôžem si pomôcť, ale pripomína mi to oázu uprostred vyschnutej púšťe v 
strede Afriky.  
Po dýchaní čerstvého a hlavne vlhšieho  vzduchu ( dokonca som počul niečo také, že párkrát tu na tomto mieste bol nameraný najčistejší vzduch na Slovensku, no je na vás, či mi uveríte, alebo nie, ale ja to overené nemám nijako) a nasávaní tej hustej energie, ktorá priam srší odvšade, sa dávam na spiatočnú jazdu. Ešte pred nasadnutím na bike som spozoroval vo vzduchu párik bocianov čiernych, ktorý každoročne prilietajú do týchto končín a trávia tu celé leto a po lete sa vracajú aj so svojimi potomkami do svojej domoviny, Afriky.

Sadám na "koňa", cupitám, no ani nie po sto metroch zisťujem, že niečo nieje v poriadku.
K..va, prasknutá predná duša. Nič sa nedá robiť, treba tlačiť. Sám, bez mobilu, už dávno aj bez vody, bez jedla, bez peňazí, v nenormálnom teple... Prešiel som asi 50 metrov, a až vtedy som si uvedomil, aká dlhá tá cesta je. Dá sa povedať, že vidíš na koniec, no je to len fatamorgána. Cestou stretám ďalších bocianov, zamýšlam sa nad tým, akú musia oni prejsť trasu, keď sa chcú dostať na juh Afriky, kde trávia našu zimu. To ma aspoň trocha nakopáva a povzbudzuje. Cesta pešo vedla bicykla mi trvala približne dve hodiny (10 km dlhá "štreka"). Ono by mi to ani toľko nevadilo, len tu išlo o tu psychyckú záťaž, že som si mohol pekne šlapať do pedálov a užívať si, no takto som sa musel sústreďiť na odhánanie hmyzu, ktorý keď ste stáli, tak vás išiel zožrať, a napokon aj samotné tlačenie "bajku" nieje žiadna výhra.
Konečne som v dedine.U grandmotha sedím v gauči, popíjam vodu a tlačím do seba čo ladnička dá a v tom si uvedomujem, že vlastne aj keď sa celý trasiem od vysilenia, tak aj tak celý dnešný trip mal čo do seba. Bola to skúška, ja som ju zvládol na výbornú :)

PS: mal som zo sebou aj (resp. len) foťák, tak sa môžťe pokochať . . .