bike_trip_ I.

Vonku sviežich 31 stupňov, vnútri v dome na skapanie, niečo si treba začať. Sadám na bike a vyrážam do neznáma. Jediné čo som vedel bolo to, že sa musím zastaviť kúpiť si nejakú tekutinu
u "pokornej". Moje ďaľšie smerovanie som nechával až na potom. Pollitrová šofokola kúpená, nasadám na môjho dvojkolesového koňa a rozmýšlam kam. Ah, "Borová" , tam musí byť krásne.
Veľa ľudí ani nevie kde to je a ja to tu nemienim ani nejako rozširovať :) , som rád, že ešte v tejto dobe existujú miesta tak málo dotknuté hnusnou a bezohľadnou civilizáciou.
Po ceste k danému miestu vedie predlhá (po dnešku pre mňa až pridlhá, vysvetlenie ochvíľu) asfaltová cesta, ktorá vedie priamo cez srdce prírody. Našťastie táto cesta nijako zvlášť nenarúša panorámu tejto oblasti. Po jej oboch stranách sa rozprestierajú lúky plné kvetov, močiarov,zvierat.
Na chvíľu túto scenériu naruší hluk cca troch traktorov, ktoré balili kopy sena no balíkov. No aj to malo svoje čaro, nakoľko sa okolo traktorov zhromažďovali kŕdle bocianov bielych, ktoré hľadali potravu pre svoje ratolesti, ktoré opodiaľ sedeli v hniezde a netrpezlivo čakali na prílet svojich fotrofcov s nejakou tou myškou či žabou. Pokračujem ďalej a dostávam sa až k dnešnému cieľu. Borová, človeku sa zatají dych, prestane myslieť na všedný život, začne si užívať prítomnosť. Pieskové duny, na ktorých sem tam rastie tráva, ktorá je vyschnutá celé leto a zazelenia sa len vtedy, ak naprší, zakrpatené stromy, ktoré skôr pripomínajú bonsaje, neďaleko močiar plný rôznych druhov kačíc, husí, volaviek, bocianov a iných 
vtákov, nemôžem si pomôcť, ale pripomína mi to oázu uprostred vyschnutej púšťe v 
strede Afriky.  
Po dýchaní čerstvého a hlavne vlhšieho  vzduchu ( dokonca som počul niečo také, že párkrát tu na tomto mieste bol nameraný najčistejší vzduch na Slovensku, no je na vás, či mi uveríte, alebo nie, ale ja to overené nemám nijako) a nasávaní tej hustej energie, ktorá priam srší odvšade, sa dávam na spiatočnú jazdu. Ešte pred nasadnutím na bike som spozoroval vo vzduchu párik bocianov čiernych, ktorý každoročne prilietajú do týchto končín a trávia tu celé leto a po lete sa vracajú aj so svojimi potomkami do svojej domoviny, Afriky.

Sadám na "koňa", cupitám, no ani nie po sto metroch zisťujem, že niečo nieje v poriadku.
K..va, prasknutá predná duša. Nič sa nedá robiť, treba tlačiť. Sám, bez mobilu, už dávno aj bez vody, bez jedla, bez peňazí, v nenormálnom teple... Prešiel som asi 50 metrov, a až vtedy som si uvedomil, aká dlhá tá cesta je. Dá sa povedať, že vidíš na koniec, no je to len fatamorgána. Cestou stretám ďalších bocianov, zamýšlam sa nad tým, akú musia oni prejsť trasu, keď sa chcú dostať na juh Afriky, kde trávia našu zimu. To ma aspoň trocha nakopáva a povzbudzuje. Cesta pešo vedla bicykla mi trvala približne dve hodiny (10 km dlhá "štreka"). Ono by mi to ani toľko nevadilo, len tu išlo o tu psychyckú záťaž, že som si mohol pekne šlapať do pedálov a užívať si, no takto som sa musel sústreďiť na odhánanie hmyzu, ktorý keď ste stáli, tak vás išiel zožrať, a napokon aj samotné tlačenie "bajku" nieje žiadna výhra.
Konečne som v dedine.U grandmotha sedím v gauči, popíjam vodu a tlačím do seba čo ladnička dá a v tom si uvedomujem, že vlastne aj keď sa celý trasiem od vysilenia, tak aj tak celý dnešný trip mal čo do seba. Bola to skúška, ja som ju zvládol na výbornú :)

PS: mal som zo sebou aj (resp. len) foťák, tak sa môžťe pokochať . . .