R_port - Slovenský Raj 4.-7. sept. 2008

Štvrtok_
Sedíme vo vlaku smer Poprad. Galgan (galgan.alian.info.sk), Silvia (xyllvia.blogspot.com), Mishell a ja. Cesta je síce pridlhá, no aj tak veľmi zaujímavá. Prichádzame do Popradu, autíčkom nás ujo Maroš odváža do Hrabušíc na chatu, kde strávime najbližšie tri večeri. Po ubytovaní rozložil Galgan vonku oheň, na ktorom sme si opiekli špekáčky, cibuľku a iné špeciality. Tento večer bol jeden z tých najkludnejších, lebo sme sa ako fyzicky, tak aj psychycky, pripravovali na piatočnú náročnú, kvazi celodennú, túru. Ideme spať...

Piatok_
Budíme sa do slnečného rána a po raňajkách vyrážame do hôr. Po prejdení dediny a kúsok lúky vchádzame do hlbokého lesa, a to presne v mieste, ktoré sa nazýva Hrdlo Hornádu. Prechádzame cez Prielom Hornádu, Lanovú lávku, Kláštorskú roklinu, Dúhový vodopád až k záchytnému bodu - Kláštorisku. Tam sme si dali každý Kapustnicu, nakoľko sa tam hore nachádza reštaurácia, a pokochali sa pekným výhľadom na okolité vrchy a doliny. Pokračujeme cez Veľký Kysel, Malý Kyseľ, Vtáčí Hrb (900 m.n.m.) a pomaly sa spúšťame dole z hôr. Cesta strmá, medzi stromami, veľmi náročná, no zvládli sme ju. Na večer sa vraciame do dediny a bez toho, aby sme si šli zložiť veci do chaty sa vkrádame do jedného podniku, ktorý zvonku vyzeral biedne, no vnútri mal čím upútať. Objednávame si nejaké to papaníčko. Medzitým sa Mishell uprene zadíva na bar a tým pádom ovplyvní všetko, čo sa ten večer stane. Poznáte Tatranský Čaj? Ja už hej. Jeden pred jedlom, a ďaľšie štyri po. K tomu jedno pivisko a som jasný. Po celodennej túre, keď ste unavený ako prasa, tak vám zašlape všetko sto krát rýchlejšie a energickejšie. Odchádzame z podniku posledný, statočne potúžený tatraňákom a vyberámse sa hľadať nejakú miestnu discotéku. Stále sme počuli odnekiaľ hudbu, no nevedeli sme ani za pána odkiaľ to hrá. Na chatu sme si odniesli veci, a vybrali sme sa hľadat miesto, kde by sa dalo ešte zakaliť. Po ceste sa pýtame náhodných okoloidúcich, že skade tá hudba hrá, no niekorý pred nami radšej utekajú. Len jeden, jeden človek a to Ľudo bol ochotný sa s nami porozprávať a dokonca aj zažúrovať. Asi 50 ročný pán s nami strávil fakt veľa času a tým pádom sa nám všetkým zapísal riadne do pamäti. Čo si pamätám, tak skoro spred každého baráku nás vyháňali a kričali po nás, že maju malé deti a že chcú spať. Aby som nezabudol, tak Ľudo bol celý čas, čo bol s nam,i len v ponožkách. Po otázke, že kde má topánky, tak odpovedal, že chcel pivo. Bol to fakt frajer a s nikým druhým sa mi tak dobre po vychodniarsky nehutorilo. Ale zase to možno bolo spôsobené tým, že som mal dostatočne rozsukovaný jazyk. Po asi hodinke, dvoch, naozaj to neviem odhadnúť, sme sa pobrali do chatky. Než som zaspal, tak som stihol dva krát hodiť grcku. Z toho jedna bola dosť ...ehm... nechutná, lebo som už bol rozbehnutý von s plnou papulou a pripravený, že keď otvorím dvere, tak to púšťam, no vtedy bolo urobené niečo, čo ma pripravilo o ten krásny pocit, že som nič neogrcal vnútri. Zamknuté dvere... Ja automaticky hádžem tyčku na stenu a časť dverí, následne do odpadkového koša. Hrôza, zaspávam s blbým pocitom. Fakt sorry Silvi, ale tak tuším to tam po tom, ako som to umyl, nebolo vidieť :) 

Sobota_
Vstávame s prázdnymi hlavami, no nepreberáme sa nejako dlho. Ja s Mishell ideme do Jednoty kúpiť nejaké tie raňajky, no Mishell musí odísť z obchodu, nakoľko jej začalo byť zle. Prichádzam za ňou aj s nákupom, vydávame sa na cestu do chaty. Po pár metroch ide grcka aj z nej. Dúfame len, že to bola posledná...nebola. Je jej strašne zle, bolí ju brucho a necíti sa na žiadnu túru. My vyrážame teda len traja na ďalšiu vychádzku, no po sto metroch mi Mishell volá, že ide aj ona, že už jej je lepšie. Tak sme teda opäť vo štvorici vyrazili na ďalší trip. Podlesok, Suchá Belá, Misové vodopády, Vtáčí Hrb, Nad Podleskom a sme naspäť v dedine. Cesta bola veľmi náročná a určiťe na ňu hlavne Mishell len tak ľahko nezabudne. Skoro každých 500 metrov grcpauza...to čo do seba dala, išlo behom chvíle von. Takže si predstvavte to, že musíte podávať nadštandardné výkony a pritom byť totálne sústredený na pôdu pod nohami a to bez akéhokoľvek prísunu energie,  vody,  jedla a ešte k tomu s bolesťami brucha. Je to fakt hodné veľkého rešpetku, že Mishel bola tak silná a povedala tú osudnú vetu do telefónu. Zvládla to myslím najlepšie ako sa len dalo a určite môže byť na seba hrdá. Dovolím si tvrdiť, že nie jeden junec by sa na to buď vysral hneď na začiatku, alebo niekde v polovici. Zvládli sme to úspešne a svojim spôsobom sa zdraví vraciame naspäť na chatu. Príprava sáčkového gulášu s pridaním opekaných špekačiek, následná večera a hajde na kuťe. Unavený z celého dňa zaspávam ako zarezaný. 

Nedeľa_
Budíme sa opäť do krásneho počasia, ktoré nám vlastne prialo celý výlet, nakoľko sa denné teploty pohybovali okolo 25 až 30 stupňov a v lese bol teda príjemný chládok. Pobalíme si všetky veci a ideme sa do dediny najesť, no reštaurácia bola zavretá. Tak sme skočili aspoň na jedno točené. Po dopití cupitáme na chatu, kde nás už čaká ujo Maroš, ktorý nás zase odváža do Popradu na stanicu. Cesta vlakom trvá zase mrte dlho, no keď si ju spríjemníte spaním, pozeraním sa z okna, lúštením krížoviek, čítaním časákov, tak ubehne ako voda ;) Prichádzame na Hlavnú Stanicu v Bratislave, tam prestupujeme na osobný vlak smer eMeSJé. Sme doma...

Keď to mám zhrnúť, tak poviem len jedno, úžasné. Krásna príroda, nádherná atmosféra, parádny ľudia, pekné počasie... výlet, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda. Nesmierne ďakujem Galganovi a Silvii za sprostredkovanie tohto zážitku a určite aj za veľmi veľkú podporu, neviem kedy to splatím...heh...až mi je niekedy trápne. Ale tak, už sa mi možno risuje nejaká robotka, tak potom určite ;) Ešte raz Big Thanks a dúfam, že niečo podobné zbúchame aj niekedy v budúcnosti. Bless...