The Storm

Nálada sa mení rýchlosťou svetla, takého svetla, ktoré sa teraz prebíja na našu planétu. Stojím pri otvorenom okne s pohľadom na nebo, dych mi vynecháva, som v rozpakoch. Je to len pokus o americký scenár filmu? Či naozaj nie? V tom ma ožiari veľké svetlo a hneď za tým obrovská rana. Nedýcham... Na oblohe to vrie, nič podobné som nikdy predtým nevidel. Čakám len na to, kedy príde ďaľšia rana. Nečakal som dlho... Zatváram okno s pocitom, s akým som to okno v živote nezatváral. Na jednej strane obrovská zvedavosť, na druhej ale tak obrovský strach a rešpekt. 

Kto z koho... 

Strach a rešpekt vyhral. Okno zavreté, ja sedím už pekne v kresle, pomaly sa hojdám a čakám. Čakám na to, kedy príde ďaľšia, ktorá ma na jednej strane vystraší, no na druhej uistí, že sila prírody ešte stále žije, že stále je tu niekto, kto dokáže človeku povedať stop, toto nerob, lebo sa ti pomstím. Príroda to iste nerobí rada, svojim spôsobom sa príroda ani vôbec nepomsťuje, ale len vracia. Vracia to, čo je jej dané... A človek jej dal veľa, takže má čo vracať. Z tejto úvahy ma vytrhuje otras zeme a neuveriteľné svetlo a následne hneď zvuk, ktorý je tak mohutný, že človek a ostatné tvorstvo môžu len s tichosťou prizerať a nečinne stáť na mieste. Mám pocit, ako keby každú chvíľu mal nastať koniec sveta. Celé nebesá, tak ako vyzerajú vtedy, keď spíme, sa premenili do obrovskej sily svetla, zvuku a energie. Mám pocit, ako keby sa mala obloha roztrhnúť. Každý moment, každá sekunda, každý dopad kvapky na zem sa celá obloha rozsvieti, stmavne, rozsvieti, stmavne... 
Tu ma napadá jedna vec. Prečo niektorý ľudia nadávajú na to, že svieti Slnko, že je pod mrakom, že je teplo, potom že je zima a stále niesú spokojný s tým, čo je? Myslia si snáď, že tomu pomôžu? Tipujem, že človek, ktorý cez deň nadával na to, ako je vonku teplo, tak teraz nadáva na to, že vonku prší a je búrka. Pomohol si? Myslím si, že nie. Treba prijať počasie také, aké je. To sa zmeniť nedá. Teda dá, ale to by sme sa museli zmeniť aj my. 

No ale vráťim sa k téme. Búrka pomaly utichá, odchádza rozdávať svoj odkaz ďalej. Sem tam sa ešte obloha rozsvieti, no nie je to už tak intenzívne. Vietor utíchol. Pokojný odchod, po tom rýchlom a nečakanom príchode. Konečne som sa trocha upokojil, a znovu otváram okno. Oslupujúca žiara sa mi začala hrnúť do izby, no najskôr som nevedel čo to má znamenať. Až potom mi to všetko došlo... Privítal som krásne ranné Slnko a poprial som si krásny deň.